Predmetom príspevku je analýza problematiky organizovania verejných športových podujatí, ktorej súčasťou je aj veľmi aktuálna téma diváckeho násilia, z pohľadu prokuratúry Slovenskej republiky, považujeme za potrebné poukázať na ústavné poslanie a pôsobnosť prokuratúry vykonávanú prokurátormi, ktoré vytvárajú ústavný a zákonný rámec pre aktívnu participáciu prokuratúry a prokurátorov na riešení predmetnej problematiky.

Prinášame Vám návrhy, podnety a závery, zhrnuté v rámci VI. ročníka konferencie ŠPORT a PRÁVO 2017, ktorá sa konala v konferenčných priestoroch hotela Aquacity v Poprade v dňoch 12. - 13. októbra 2017.

Návrh pripravovala takmer rok odborná skupina právnikov (Tomáš Gábriš, Jozef Čorba, Jaroslav Rybanský, Ladislav Križan a Peter Sepeši) v spolupráci so zástupcami futbalového hnutia z amatérskeho i profesionálneho futbalu, ako aj s odbornými pracovníkmi aparátu SFZ a orgánov SFZ.

Manažérom projektu "návrh Stanov SFZ" bol Jozef Malich, predseda legislatívno-právnej komisie SFZ.

Odborným garantom projektu "Novelizácia noriem SFZ" je Peter Sepeši, člen Výkonného výboru SFZ pre legislatívne a organizačné otázky. 

V utorok 3. decembra 2019 by sa malo v Národnej rade SR hlasovať v druhom a treťom čítaní o návrhu novely zákona o športe (parlamentná tlač 1716), ktorú predložili do Národnej rady poslanci za stranu SNS bývalí futbaloví hráči Dušan Tittel a Tibor Jančula, ktorí paradoxne v zahraničí hrávali futbal so statusom zamestnanca.

Návrh však nerieši skutočnú príčinu problému slovenských ligových klubov kolektívnych športov - nedostatok prostriedkov v kluboch najmä zo súkromných zdrojov (chýbajú motivačné opatrenia sľubované v programovom vyhlásení vlády na roky 2016 až 2020), ale rieši iba jeden z viacerých dôsledkov tohto problému.

Takýto návrh vonkoncom však nezabezpečí deklarovanú konkurencieschopnosť slovenských klubov v športovej Európe.

Z pohľadu spoločnosti sa na „šport“ dá pozrieť ako na vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie) alebo ako na vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport). Cieľom použitia verejných prostriedkov na šport by mala byť maximalizácia pridanej hodnoty, ktorú šport prináša spoločnosti. Táto pridaná hodnota na Slovensku nie je jasne kvantifikovaná. Prevláda vnímanie športu z minulého storočia, to znamená primárne ako boj o medaily na medzinárodnej scéne. Šport ako predpoklad zdravia štát nevníma prioritne, o čom svedčí okrem iného aj vyučovanie telesnej výchovy na školách spôsobom, ktorý nevychováva mladých ľudí k pohybu, nekoordinované financovanie športu pre zdravie mnohými útvarmi štátnej správy a podobne. V elitnom športe napriek čiastočnému pokroku prevláda snaha štátu o riadenie jednotlivých športov, finančné nadhodnocovanie niektorých „tradičných“ športových odvetví (ktoré nezodpovedá ich domácemu a zahraničnému významu), viackoľajné financovanie z toho istého zdroja a pod.

Riešením môže byť presné kvantifikovanie pridanej hodnoty športu pre spoločnosť. Sledovať výstupné ukazovatele, ktorými sú napríklad počet obyvateľov, ktorí športujú pre zdravie, výsledky elitných športovcov s ohľadom na význam, aký majú pre domácu a zahraničnú verejnosť. Prostriedky z verejných zdrojov na centrálnej úrovni zlúčiť do jednej rozpočtovej kapitoly a ustanoviť ich správcu (napríklad Agentúru pre šport) s verejným kontraktom. Starostlivosť o jednotlivé športy prenechať národným športovým zväzom a odstrániť administratívne a legislatívne prekážky pre vykonávanie profesií v športe. Zákonom o športe definovať intervenciu štátu do športu na princípoch rovnosti prístupu a odstránenia informačnej nerovnosti.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

Globálny rozmach športového stávkovania v posledných rokoch prináša so sebou mnohé sprievodné javy, ktoré sa môžu podpísať na jednej strane na rozvoji športu, avšak na strane druhej môžu niektoré športové odvetvia výrazne poškodiť. Príkladom pozitívneho vplyvu športového stávkovania na šport je jeho možná participácia na príjmoch do štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách, ktoré môžu byť následne použité priamo na rozvoj športu. Naopak, veľkú hrozbu pre základné morálne hodnoty a princípy športu znamená tzv. „match-fixing“ – vedomá manipulácia výsledkov športových stretnutí, či podujatí, ktorej účelom sú práve príjmy zo stávkovania na tieto športové podujatia. Napriek stúpajúcim vplyvom športového stávkovania, nie je štátna a vo väčšine prípadov ani európska, resp. medzinárodná legislatívna úprava pripravená efektívne využiť jeho pozitívny potenciál, ani čeliť jeho globálnych hrozbám.